História

Prírodné a geografické prostredie 

Obec sa nachádza na rozhraní Javoria a Slovenského Rudohoria v podhorí Poľany vo Zvolenskej kotline. Chotár je členitý a tvorí ho kryštalikum, andezity a ich tufy. Chotár odvodňuje riečka Slatina. V chotári obce sa nachádza rozvodie riek Ipľa a Hrona. Z geologického hľadiska si zaslúži pozornosť Baňa na Voliarkach, kde sa ťažil štetový kameň. Jeho ročná produkcia predstavovala 15 000 m³. Kameňolom sa využíval ešte aj po druhej svetovej vojne. Ďalej je to Mnich, kde bol kameňolom nad Svrčkovci, ale ťažba bola zastavená v roku 1938. Na rozhraní chotárov Podkriváň a Kriváň je významné ložisko žilného kremeňa.

Dejiny chotára Kriváň od roku 1918

Karol A. Medvecký vo svojom diele DETVA, Monografia Ružomberok, 1905 uvádza, že pomenovanie obce pochádza od Krivej cesty cez Mních.
Hádam nebolo pravekého ale aj historického osídlenia, ktoré by sa nebolo dotklo krivánskeho chotára a to od mladšej doby kamennej, kanelovaná kultúra cez dobu bronzovú zastúpenú lužickým ľudom, staršiu dobu železnú, Kelti, Rimanía (v ned‘alekej Hriňovej sa našli rímske mince datované rokom 181 po Kristovi). Ďalej je to nález bronzových sekierok a železného meča z obdobia Veľkej Moravy na Kal‘amárke nad Detvou.
V dobe 5. storočia po Kristovi a neskoršie cez toto územie prechádzali slovanské kmene, ktoré sa tu usadili. Veľa pravekého materiálu pomocou veľkoslatinského slúžneho sa ocitlo v Budapešti. Slúžny Ladislav Leustach a panský polesný Emil Prokop sa zaujímali a zbierali praveké pamiatky, ktoré sa potom dostali do Maďarska. Najlepšie o tom svedčí článok Júliusa Thomku Zólyomvármegye östelepei, Archeologai Ertesitó, XI. 1891, 30.
Koncom minulého a začiatkom nášho storočia hodne pravekého materiálu z tohto kraja našiel spomenutý Karol A. Medvecký a Andrej Kmeť. Pravdepodobne I chotár obce Kriváň skrýva hodne pravekého materiálu, ktorý čaká na objavenie. Je to dókaz, že už v dávnych pravekých dobách a v rannej históríi patríl tento kraj k husto osídleným.
Chotár obce patril do Veľkého zvolenského lesa a v roku 1241 sa cez jeho územie prehnali hordy Tatárov. Potom je známy rok 1332, kedy sa v tomto kraji usadila rehol‘a križiakov, ktorá mala sídlo na mieste terajšieho Vígl‘ašského zámku, Spomína sa aj osada Zvolenský Svätý Kríž a neskoršie Vĺgl‘aš. 
O storočie neskoršie sa rozpadá vel‘ká župa Zvolenská, lebo sa dovřšila organizácia stoličnej správy. Bo to po roku 1339. V tomto čase vzniká Zvolenská stolica a v nej štyri menšie panstvá a medzi ne patrilo aj panstvo Vígľaš, do ktorého patril terajší chotár Kriváňa susediaci s Novohradskou župou.
Tento zámok si ponechalo panstvo ako poľovnícke sídlo. Vígľaš hostil panovníka Karola Róberta, Ľudovíta Vel‘kého, Žigmunda Luxemburského a najmá kráľa Mateja Korvína. Prítomnost‘ panovníkov na Vígľašskom zámku využili niektoré mestečká a dediny, ktoré žiadali výsady alebo zmenu poddanských povinností. Dôkazom tohoto sú listiny datované 14. septembrom 1406, kedy panovník Žigmund oslobodil poddaných a hostí zo Zolnej, Sebedína, Slatinky a Zvolenskej Slatiny od platenia poplatkov pri výmene peňazí.
Okrem panovníkov Vígľaš rada navštevovala kráľovná Barbora, ktorá ho dostala od král‘a Žigmunda v roku 1429 a neskoršie jej dcéra Alžbeta. Táto ho v roku 1440 dala do užívania Reinprechtovi z Eberdorfu a tento zase rytierovi Joštovi z Košova.
Ako už bolo spomenuté, na Vígl‘ašský zámok chodieval a na ňom sa zdržiaval král‘ Matej I. (1458-1490). Tento tu chodil medzi pospolitý l‘ud ale aj na Poľanu. Kráľovský poľovný revír mal aj pre tunajších l‘udí určité výhody. Táto skutočnosť uľahčuje postavenie obyvateľov, lebo nemusia plniť poddanské povinnosti, ale miesto nich vykonávajú rôzne služby pre hradné panstvo. Počas návštevy panovníkov robia aj kuriérske služby. Ale takáto situácia nie je trvalá. Len čo sa zmenia podmienky, napr. objaví sa nepriateľ, už sa menia aj povinnosti tunajších obyvateľov. Hradná posádka sa doplňa novými vojakmi, ktorí sa regrutujú z obcí a osád z okolia Vígľaša.
Krušné časy pre krivánsky chotár a jeho obyvatet‘ov boli v 16. storočí, najmá po roku 1526, kedy uhorské vojsko utrpelo krutú porážku od Turkov v bitke pri Moháči. Vtedy Vígľašskému zámku a jeho okoliu pripadá významné postavenie, lebo bol spolu so Zvolenským zámkom baštou, ktorá chránila prístup k banským mestám na strednom Slovensku najmá Banskú Bystricu, Banskú Štiavnicu a Kremnicu. Z tohoto dôvodu sa Vígľašský zámok stal terčom tureckých výprav. Toto sa ešte viac umocnilo po roku 1554, kedy sa Turci zmocnili Fiľakova a podmanili si celý Novohrad. Nepriateľ si robil nárok na Zvolenskú sto Nebezpečenstvo ešte viac vzrástlo, ked‘ sa vo Fil‘akove utvoril turecký sandžák. Odtialto vypisovali Vígľašu a jeho okoliu výhražné listy, v ktorých sl‘ubovali úplné vypálenie dedín, ak sa k nim nepridajú a neurobia hold poddanosti. V krutosti a vo vyhrážkach vynikal beg Hamza. Keď neprišla na listy kladná odpoveď, nasledovali desiatky prepadov, útokov, lúpeží, vypal‘ovania domov a odvádzanie tunajších mládencov do zajatia. Významná poloha Vígľašského zámku ho určila nielen ako obranu banských miest na strednom Slovensku, ale aj ako ochranu okolitých dedín a lazov. Vd‘aka vígl‘ašskej posádke turecké útoky vo väčšine prípadov minuli ciel‘a. Takto to bolo začiatkom roku 1556, kedy spomenutá posádka zabránila nepriateľovi vpadnúť do Zvolenskej stolice. Fil‘akovský beg sa preto rozhodol vyjednávat‘ a 14. apríla 1556 píše výhražný list, v ktorom žiada prejav vernosti a poddanosti. Cisárske vojsko vidiac turecké nebezpečenstvo, vígľašskú posádku posilňuje 200 pešiakmi. Cisársky veliteľ Dobó menuje svojho bratranca Ladislava Zemeryho za kapitána Vígl‘aša. Tento v roku 1564 odrazil turecký útok na Vígl‘aš, hoci sa pustil proti presile nepriateľa. Okrem Vígl‘aša sa opevňuje aj Zvolenská Slatina, kde sa buduje pevnosť okolo terajšieho katolíckeho kostola, ktorá v polovici roku 1564 dostala 100 vojakov.
Turci sa snažili u obyvateľstva vzbudiť strach aj tým, že podpaľovali okolité lesy, ako napr. 1572, pri výprave clo Zvolenskej stolice 21. decembra 1575 napadli Slatinku, odkiaľ odvliekli mnoho ľudí do zajatia. Ked‘ sa vracali, tak sa im slatinská posádka aj s l‘uďmi z okolitých dedín postavila na odpor. Predný voj nepriateľa rozprášili, napadli stred výpravy, kde boli zajatí, ktorých oslobodili, pričom sťali troch tureckých vojakov a troch zajali. Keď to zbadala vígľašská posádka, aj táto sa ponáhl‘ala Slatincom na pomoc.
Aj v roku 1577 cez krivánsky chotár sa prehnala ďalšia tlupa Turkov, ktorí napadli Vígľaš a Zvolenskú Slatinu. Ovšem tunajší ľudia sa im postavili na odpor a Turci museli odtíahnuť.
V 16. storočí krivánsky chotár zasiahla valašská kolonizácia. Táto mala pre tunajší buď význam, lebo s ňou prišli Rumuni, Ukrajinci ale aj Slováci. Hoci Valasi mali spobočné zásady a zvyklosti, predsa mali aj pocit voľnosti a nespútanosti. Noví kolonisti sa so svojimi stádami usadili na okolitých lazoch a postupne sa s domácím obyvateľstvom asimilovali. Podľa doterajších materiálov asi títo noví obyvatelia položili základy dnešnej obce. Postavili si tu domy, ale ich usadeniu predchádzalo vyklčovanie lesa a premenenie jeho pôdy na poľnohospodársku. Roku 1638 gróf L. Csaky založil Detvu, ktorej súčasťou bol vtedy aj chotár Kriváňa, Korytárok, Hriňovej a Detvianskej Huty.
Aký-taký život obyvateľstva narušili stavovské povstania. Kuruci 14. septembra 1703 napadli Detvu a jej okolie. Sem prišiel generál S. šikovnosťou tunajších budí vydáva listinu, v ktorej oznámil, že Detvu a jej okolie zobral do svojej ochrany. Nebolo to zadarmo, obyvatelia mu museli sľúbiť vernost‘, ale zase jeho vojaci nesmeli ľudí obťažovať a žiadať u nich nocľah. Toto zase malo negatívnu odozvu u cisárskeho vojska - !abancov. Takto boli ľudia v Kriváni medzi dvomi ohňami, lebo vernosť kurucom cisárske vojsko kruto trestalo a zase aj opačne.
Po skončení stavovských povstaní Vígl‘aš a jeho okolie získal Alexander Nedeczký, ktorý panstvo prenajal a nájomné platil v naturábiách, ako napr. sto bratislavských meríc žita a sto bratislavských merĺc ovsa. Toto obilie získal z dedín, ktoré patrili k vígľašskému panstvu. V pokojnejších časoch nastal rozmach bazníckeho osídlenia.
K rozvoju osĺdlenia 18. stor. dopomohol aj nový majiteľ knieža Mikuláš Esterházy. Za jeho existencie se upravil vzťah poddaných k panstvu na základe urbára. Podľa neho poznáme všetkých desať bodov, na ktorých sa dohovorili. Pre zaujímavosť sa uvedie, že poddaní vozili víno z Hontu, Novohradu a Tekova. Panské zrno vozili do Banskej Bystrice. Sem vozili aj šindle a dosky. Tieto drevárske výrobky vozievali až do Banskej Štiavnice.
V tomto čase panstvo dostáva deviatok zo všetkého obilia. Ďalej to boli finančně povinnosti, ktoré predstavovali 5 denárov od dojnej a 3 denáre od jalovej kravy. Od barana platili 5 denárov a podobne aj od roja včiel. Každý deviaty klát museli odovzdať panstvu alebo zaplatiť dve zlaté. Ešte aj chovatelia vtákov, alebo čo chovali jarabice museli odovzdať ročne 20 kusov jarabíc alebo od nich zaplatiť 27,5 denára.
Ďalšia katastrofa, ktorá prišla do tohto kraja bol mor, ktorý si v Detve a na jej okolí vyžiadal smrť do sedemdesiat rodín. A to nestačilo, prišli vojenské exekúcie. Vojakov označovali ako “nemilosrdné lidé“, ktorí všetko na skazu obracali, keď prišli do domu, tak v každom rohu musela svietiť svieca a celú noc im musel gajdoš hrať.
Rôzne dávky a povinnosti poddaných aj vojenské represálie prispeli k tomu, že z Detvy a jej okolia ušlo 36 poddaných. Toto malo za následok nedostatočné obrobenie pódy a neplnenie pracovných povinností. Nastalo veľké vyšetrovanie príčiny úteku nevoľníkov. V roku 1751 vyšetrovacia komisia zistila, že z Detvy a jej okolia za celé obdobie odišlo 66 poddaných.
Napriek tornu povinnosti poddaných sa nezmenšovali, ba opačne, a tak v roku 1793 vo Zvolenskej stolici jednotlivé obce a medzi nimi aj Detva sa trikrát sťažujú sa neúmerne vysoké poddanské dávky a roboty. Vo svojich sťažnostiach uvádzajú osem bodov neoprávnených povinností, ktoré od nich panstvo vyžaduje. Posledná st‘ažnosť bola až 10. augusta 1812, kedy uhorský snem povýšil Detvu na mesto. Všetky sťažnosti podpísal richtár a členovia obecnej rady. Ako odpoveď bol zákaz pastvy v lesoch a na lúkach. Toto malo za následok nedostatok krmiva pre dobytok. Do tohoto zasiahol hlad a v roku 1831 cholera. Okrem toho boli časté požiare. Najmä v roku 1833 zhorelo 108 domov. Toto všetko viedlo k vzbure, ktorá začala v roku 1844 ale feudálna moc zasiahla a iniciátorov nepokoja obesili na Krpeľnom vřšku, koncom 18. storočia už bol v Kriváni osídlený Hlivov vrch, Liešna, Srôbka, Balážova dolina, Vyše hostinca, Bodechovo a pri Hornom mlyne.
V Kriváni sa zriaďuje prepriahacia stanica na tzv. poštovej ceste a neskoršie stoličnej ceste (terajší Majer).
Do tohoto prichádzajú revolučné roky 1848-1849. Vytvorila sa národná garda, ktorá vykonávala strážnu službu a chránila cestu cez Kriváň. Tu sa jej podarilo chytlť niekoľko špiónov.
V roku 1848 sa tu zastavili aj ruské vojská, ale nedošlo k neprístojnostiarn. Zrušením poddanstva nastalo určité uvoľnenie, prišla  vrchnosť, ktorá nebola lepšia ako predchádzajúca. V roku 1853, 1854 vypukla cholera, ktorá si vyžiadala vo vtedajšej Detve 152 obetí. Ale ani to nebolo dosť, táto choroba sa v roku 1873 znovu objavila a na ňu zomrelo 399 l‘udí.
V roku 1853 vychádza urbársky patent, ktorý mal doriešiť otázku pozemkového vlastníctva. Z roku 1854 sa zachoval opis detvianskeho chotára, ktorý slúžil ako podklad pre d‘alšie úpravy pozemkov. Tieto práce prebiehali v rokoch 1888 až 1893. Po ich skončení dochádza k nepokojorn, lebo mnohí obyvatelia dostali polia horšej akosti ako mali predtým.
Zmena majiteľov vígľašského panstva: po Esterházyovcoch prichádzajú Almášiovci a po nich ho odkúpil Mikuláš Kiš de Nemesker. Za tohto posledného nastáva rozvoj priemyslu a to najmä sklárskeho v Hriňovej a Detvianskej Hute, ťažba antimónu a d‘alšie odvetvia. Toto má za následok, že sem prichádzajú ľudia z Čiech, Nemecka a Talianska. Rozvoj priemyslu podnietil rast aj malých živností a to najmá pohostinstvá. V tomto čase v Kriváni boli dva hostince. Dalej je potrebné spomenúť parnú pílu v Hriňovej, bryndziarsky priemysel v Detve, kameňolom na Priechodoch a vígľašské panstvo začalo raziť aj núdzové mince. Veľký význam pre Kriváň mala výstavba železničnej trate Šalgotariján - Lučenec - Zvolen - Vrútky. Výstavba železničnej stanice mala nielen pre Kriváň ale pre celé okolie veľký prínos. Prevádzka trate bola zahájená 4. mája 1871. Výstavbu vel‘kej železničnej stanice v Kriváni si vynútil priemysel v Hriňovej, v Detvianskej Hute a ťažba dreva ako aj parná píla na Priechodoch.
Výstavba železničnej trate a vel‘kej stanice mala pre Kriváň aj d‘alší význam. Začiatkom nášho storočia sa tu zriadil poštový úrad, kde bol aj telegraf. Okrem toho zriadili aj žandársku stanicu. Na tomto mieste je potrebné spomenúť výstavbu krivánskeho tunela, ktorý stavali taliansky majstri a patril k náročným technickým dielam na Slovensku.
Vígľašské panstvo už nemalo toľko pozemkov a práv, v Kriváni zriadilo nadlesný úrad, ktorý zamestnával niekoľko hájnikov. Rozsiahla ťažba dreva si vyžiadala výstavbu veľkého drevoskladu pri železničnej stanici v Kriváni. Doprava dreva si vyžiadala v prvých rokoch tohto storočia výstavbu lesnej železnice z drevoskladu až na Periská na Poľane. Do Kriváňa prichádzajú ďalší ľudia a toto si vyžiadalo výstavbu domov južne od železničnej stanice.
Zdarný rozvoj prerušila prvá svetová vojna. Od jej začiatku v roku 1914 badať rapídny úpadok nielen pol‘nohospodárstva ale aj priemyslu, lebo najproduktívnejší chlapi museli odísť na vojnu. Mnohí sa aj nevrátili a časť z tých, čo sa vrátili, mali podlomené zdravie.

Od vzniku ČSR až do osamostatnenia obce Kriváň v roku 1955

Skončenie prvej svetovej vojny ako všade, tak aj v Kriváni privítali ľudia s radosťou. Z vojny sa začali vracať otcovia a synovia. O slzy radosti nebola núdza. Ovšem, keď sa chlapi dozvedeli, ako notár okrádal ich rodiny, začali nepokoje. Toto využili maďarskí žandári a proti vzbúrencom zakročili brachiálnou mocou. Takto to bob v ned‘alekej Hriňovej, kde mad‘arskí vojaci začali striel‘ať l‘udí. Súdobé pramene píšu o tom, že tu “strielali ľudí ako zajace“. Po takomto zákroku niekoľko l‘udí zostalo mŕtvych. Toto ešte niektorých viac pobúrilo a nepokoje prerástli v otvorenú vzburu. Odpoveď maďarských vojakov bola streľba do ľudí a drancovanie vidieka.
V Kriváni maďarskí žandári zobrali niekoľko chlapov, ktorým nadávali “československí psi“. Zajatých mučili a niekoľkých aj zastrelili. Potom tiež nasledovabo drancovanie dediny. Za vojakmi prišli do Kriváňa rekviranti, ktorí zobrali ľuďom takmer všetko obilie čo u roľníkov našli. Rekvirácia prišla tak nečakane, že ľudia už nestačili obilie schovať.
Ďalšia vlna teroru nastala 3. novembra 1918, keď mad‘arskí žandári zo Zvolenskej Slatiny zavolali vojakov z Lučenca. Keď čata mad‘arských vojakov prechádzala cez Kriváň, l‘udia po nich pokrikovali a posielali ich do Maďarska. Okrem zopár výstrelov, ktoré nikoho nezranili, nič vážnejšie sa nestalo. Ale ked‘ sa maďarskí vojaci vracali späť, zastavili sa v Kriváni, kde nastal pohon na ľudí. Koho stretli, tak ho nemilosrdne bili a to bez ohl‘adu na vek a pohlavie. Teraz zranili niekoľko ľudí a potom začali rabovať. Dochádzalo k vážnym potýčkam medzi obyvateľmi a vojakmi. Keď sa maďarskí vojaci vzdialili, nastal pokoj.
Mad‘ari do decembra 1918 cez Kriváň odviezli všetko, čo narabovali. V polovici decembra 1918 československé vojsko obsadilo železničnú stanicu a takto zamedzilo d‘alšiemu vyvážaniu surovín a potravín. Vyskytli sa aj prípady, že niekoľko l‘udí z Kriváňa chcelo zabrániť odvozu potravín a malého materiálu do Maďarska, ale stanica bola silne obsadená vojakmi a žandármi. Keď spozorovali nejakú podozrivú osobu, hned‘ ju zaistili a vyskytli sa aj prípady, že ju neprepustili a nikto ju viac nevidel.
Po vyhlásení ČSR sa zdalo, že nastane túžený pokoj. Ovšem hned‘ sa začal prejavovať nedostatok cukru, soli, potravín, tabaku a petroleja. Čo si ľudia ako-tak trochu ukryli, to maďarskí vojaci a žandári zobrali. Niet divu, že rok 1919 začal sa nedostatkom potravín. Vo februári 1919 vstúpili do štrajku robotníci v Hriňovej, kde bolo aj niekol‘ko chlapov z Kriváňa, dôvod bol ten, že na tamojšej píle predlžovali pracovný čas a krátili mzdy.
Nový štát sa chcel posilniť vojskom, preto začali odvody a rekvirácie potravín, ktorých bol vel‘ký nedostatok. Toto viedlo k nepokojom a 23. marca 1919 sa vzbúrili rol‘níci, ku ktorým sa pridali aj robotníci. Bola to len predzvesť d‘alšej drámy, ktorá začala začiatkom júna, ked‘ sa objavili maďarskí boľševici. Do Kriváňa prichádzajú od Lučenca a 6. júna sa evakuuje železničná stanica. Keď sa ľudia z Kriváňa dopočuli o ďalšom nebezpečenstve, že “prichádzajú Maďari“, zobrali deti, dobytok a utiahli sa do hôr. Keď sa Mad‘ari zmocnili Lučenca, československí vojaci ustupovali Trhanovskou dolinou cez Kriváň na Očovú a tak do Zvolena. Krivánski detvianski chlapi sa Mad‘arom postavili na odpor. Takto ich držali tri týždne. Keby nebobo hrozilo československým vojakom pri Zvolene obkľúčenie, tak by boľševici neboli prešli. Maďari sa za toto kruto pomstili a v Detve pred kostobom obesili mestského úradníka Antona Prokopa, ktorý hovoril “bite boľševikov a neznabohov“. Na popravu sa musela dívat‘ jeho rodina.
V Kriváni sa nepodaribo vytvoriť direktórium a červenú gardu, lebo sa to priečilo kresťanskému svetonázoru. V rokoch 1921 - 1924 sa aj v Kriváni začína prejavovať hospodárska kríza, zanikli sklárne v Hriňovej a dielňa na výrobu stoličiek v Detve. V tomto období najviac šarapatili komunisti, ktorí ľudí agitovali do rôznych demonštrácií, ba priam k vzbure. Nezamestnaným ľud‘om sa v tomto ťažkom období snažil pomôcť vtedajší dekan Ján Strbáň, richtár Fekiač, Vojtech Lassovský, Alexander Vagač a ďalši.
K popularizácii tunajšieho kraja prispieva Národnohospodárska miestna komisia pod vedením Jozefa Róna. K tomuto mala prispieť aj výstavba cesty na Kaľamárku, organizovanie ľudovej výšivky, tkáčske kurzy výstavba národného domu Andreja Sbádkoviča.
Významný bol rok 1938, kedy si Detva pripomenula 300 rokov od svojho vzniku. Oslavy sa konali 17. júla 1938 a hlavný program boli národopisné slávnosti. Tieto sa konali v prírodnom prostredí pri Kalvárii. Pri tejto príležitosti vyšlo aj 29. číslo obrázkového týždenníka Nový svet.
Počas Povstania krivánsky chotár zohral velkú úlohu. Pracovala tu skupina odbojárov pod vedením Petra Kružliaka (autora knihy Skrvavený potok), ktorá spolupracovala s pplk. Golianom. Úlohou skupiny bolo získavanie zbraní, streliva, munície, trhavín a vôbec vojenského materiálu z vojenských skladov. Takto získané zbrane mali Kružliakovci ukryt‘ na dohovorenom mieste, ale ešte predtým sa tu usadila nepriateľská vojenská jednotka.
V priestore Detva - Kriváň - Podkriváň operovala jednotka pod velením kpt. Hlucháňa. Občania museli kopat‘ rôzne opevnenia a zákopy v priestore kopca Rohy. Po vyhlásení SNP v Detve sa ujal vedenia revolučný národný výbor, ktorý sa skladal z bratov Ostrihoňovcov, Vidiečanovcov, Klimovcov a ďalších. V okolí Kriváňa sa vybudovalo silné obranné postavenie, lebo sa od Lučenca očakával nápor Nerncov. lnáč tu sídlil pešl prápor a operovala brigáda Za slobodu Slovanov, 1. októbra 1944 sa v Detve konala prehliadka partizánskych a povstaleckých jednotiek, medzi ktorými bol aj oddiel francúzskych partizánov pod velením kpr. Lannuriena, Prichádza 23. október 1944, kedy tu boll ťažké boje s nemeckými vojakmi, čo postupovali od Lučenca. Proti presile sa povstalecké jednotky utiahli do hôr a do poľných senníkov. Na druhý deň prichádzajú nemeckí vojaci. Obecný úrad v Detve pre utečencov vydal do 250 falošných dokladov.
V povstaní zahynuli 3 obyvatelia Kriváňa a to Juraj Konôpka, Jozef Kulich a Matúš Lapín, ktorých mená sú na pomníku odhalenom v roku 1964 v miestnom parku.
Až do príchodu fronty sa tu vyskytovali rôzne sabotáže, ako napr. 24. novembra 1944 povstalci ned‘aleko železničnej stanice Detva vyhodili do vzduchu nákladný vlak čo viezol z Maďarska narabovaný materiál.
Začiatkom roku 1945 už bolo počuť dunenie sovietskych a rumunských ťažkých zbraní. Boje o Kriváň trvali dva týždne a ustupujúca nemecká armáda koncom januára zatarasila krivánsky tunel. Hned‘ sa začali objavovať sovietske hliadky a vojnové útrapy pre Kriváň skončili 12. februára 1945.
Frontové udalosti si vyžiadali životy aj medzi civilným obyvateľstvom. Boli to Ján Chlebničan - Juska, Štefan Marcinek, dvojičky novorodenci Ľudovíta a Kataríny Nótovej a u Košútov p. Macková z Poltára. Medzi sovietskymi vojakmi boli malé straty ale rumunských vojakov padlo 153 a dočasne boli pochovaní pri Jarábkovci.
Po prechode frontu začali práce na obnove zničených domov, komunikácií, ale hlavne vyčisteníe krivánskeho tunela. Toto spozorovalo aj nemecké letectvo, 25. februára 1945 začalo bombardovať tunel a aj ostreľovat‘. Pri prácach v tento deň zahynuli nasledovní l‘udia: Samuel Berky, Jozef Babic, Matúš Dančo, Adam Karas, Jozef Korený, Mikuláš Ľapíň, Juraj Salva, Ondrej Svoreň, všetci z Detvy - Piešťa a Štefan Sášky z Kriváňa. Týmto deviatim bol v r. 1947 na železničnej stanici postavený pomník. Okrem toho doma zahynula Margita Hukelová a jej slobodná sestra Katarína Košútová. Neskôr ešte v súvislosti s čistením tunela zahynuli 4 občania z Detvy - Peter Vrťo, Jozef Chlebničan, Štefan Ľupták a Peter Záruba a na výbuch mín a munície Anton Priadka u Rapčanov. Na obnove tunela od konca marca pracovali 4 mesiace aj maďarskí zajatci, ktorí bývali v starej škole.
V povojnových voľbách 26. mája 1945 najviac hlasov dostali komunisti. Do obce sa začali sťahovať noví obyvatelia, lebo sa vyskytli pracovné príležitosti. Bola to výstavba Podpolianskych strojární v Detve, výstavba úzkokol‘ajky pre prísun materiálu na železničnú stanicu Pstruša a výstavba rôznych prístupových dest. Prvým riaditel‘om Podpolianskych strojární sa stal Antonín Sloup. Prví odborní pracovníci boli zaškolení v strojárskych závodoch v Plzni.
Po skončení druhej svetovej vojny začalo do obce pravidelne prichádzať putovné kino.
1. mája 1953 sa zriadila zdravotnícka ambulancia, ktorú umiestnili v súkromnom dome Štefana Chovanca a prvým lekárom sa stal MUDr. Zachar. Neskoršie túto ambulanciu presťahovali do Lesného závodu.
1. júla 1954 sa zriadil poštový úrad a pre potreby tunajších obyvateľov sa v jeseni 1955 dokončila výstavba kultúrneho domu - “baraku“.
V roku 1954 sa tu zriadila aj čerpacia stanica CHEMA na križovatke.
Hneď po skončení druhej svetovej vojny začínajú sa ozývať hlasy o osamostatnenie obce. K tomuto boli všetky predpoklady a to najme v doprave. Tu sa zriadil závod ČSAD a rozšíril sa drevosklad, ktorý dal podnet k zriadeniu tunajšieho lesného závodu. Tento se stal najväščším lesným závodom na Slovensku. Túžba osamostatnenia sa stala skutočnosťou v roku 1955, kedy Krajský národný výbor v Banskej Bystrici výmerom č. 1641 zo dňa 4. júla 1955 vyhlásil Kriváň a Korytárky za samostatnú obec. V tomto roku se uskutočnili aj prvé voľby. 16. mája si občania zvolili za predsedu MNV Mikuláša Nôtu, podpredsedu Mikuláša Lapína a tajomníka Štefana Chamulu. Členovia rady boli nasledovní občania: Pavel Krekáň, Pavel Krett, Jozef Paľko a Peter Ďaloga.
Plénum tvorili nasledovní kandidáti:
Za Kriváň Mikuláš Nôta - Jedinák, Pavel Krekáň, Ján Štrba, Štefan Chamula, Štefan Chlebničan, Peter Hukel, Jozef Chovanec, Mikuláš Ďurica, Peter Ďurica a Ivan Konôpka.
Za Korytárky Pavel Krett, Jozef Nevolný, Jozef Sebiň, Štefan Mitter, Jozef Mitter, Mikuláš Lapíň, Štefan Libiak, Ján Malatinec, Peter Ďaloga, Ján Krekáň.
Slávnosť založenia novej obce sa konala 22. mája 1955 v nedeľu na ihrisku.
V ďalších rokoch boli nasledovní funkcionári:
1956 - predsedu Mikuláša Nôtu zastupoval Jozef Nevolný
1957 - predseda Mikuláš Nôta, podpredseda Pavel Krett, tajomník
Štefan Chamula. Tohto zastupoval Štefan Chlebničan.
1960 - predseda Mikuláš Gonda, podpredseda Ján Štrba, tajomník Štefan Chamula. Tohto zastupoval Peter Korenný.
1964 - predseda Štefan Baláž, podpredseda Zlatica Šúriková, tajomník Mikuláš Nôta.
1971 - predseda Pavol Malatinec, podpredseda Ján Marcinek ‚ tajomník Mikuláš Nôta.
1976 - predseda Pavol Malatinec, podpredseda Oľga Rapčanová, tajomník Štefan Marcinek.
1981 - predseda Štefan Marcinek, podpredseda Pavol Malatinec a tajomník Vladimír Očenáš.
1986 - predseda Vladimír Očenáš, podpredseda Pavol Malatinec a tajomník Štefan Marcinek. V januári 1990 bol do funkcie tajomníka zvolený Ing. Jozef Gáborík,
1991 - starosta obce Ing. Ivan Konôpka a zástupca starostu Milan Halaj z Korytárok.
1994 - starosta obce Ing. Ivan Konôpka.
Vo funkcii hospodárky MNV od vzniku obce až do roku 1993 bola Oľga Rapčanová.
Funkciu matrikárky od vzniku obce až do roku 1990 vykonávala Mária Bariaková. lnáč matrika bola zriadená na základe uznesenia Č. vnútr.3/56 od 1.júla 1956.
13. marca 1958 MNV zakúpilo premietací prístroj 09-16. V tomto roku postavili aj modernú požiarnu zbrojnicu.
V 60-tich rokoch prichádzajú do Kriváňa ďalší obyvatelia z Detvianskej Huty, Budinej, Podkriváňa ako aj z ostatných obcí. Kým v roku 1955 bol v Kriváni 420 domov, v ktorých bývalo 2135 obyvateľov vrátane Korytárok, tak pri rozdelení v r. 1993 len v Kriváni bolo 480 rodinných domov a 1630 obyvateľov a v Korytárkach 350 rodinných domov a 1020 obyvateľov.
Nový Spobočenský dom bol dokončený v r. 1975 a bol v ňom umiestnený Miestny národný výbor, obvodný lekár, kino, reštaurácia, knižnica, sobášna sieň, miestne kultúrne stredisko, Klub mladých a pod.
Ako všade, tak aj na Kriváni začala kolektivizácia poľnohospodárstva,
Túto dokončili v roku 1959 a prví funkcionári boli nasledovní družstevníci:
Mikuláš Ďurica - predseda, Štefan Chlebničan - podpredseda, Jozef Ďurica
- člen, Peter Kulich - člen, Anna Klimová - člen, Štefan Mravec - člen, Ján
Prokop - člen a agronóm bol Ing. Ivan Prokop.
Jednotné roľnícke družstvo hospodári v oboch obciach Kriváň a
Korytárky s celkovou výmerou I 809 ha, 81 á a 75 m ‚ z ktorej je 1480 ha poľnohospodárskej pády. V roku 1961 malo 221 kusov hovädzieho dobytka a 217 kusov ošípaných.
15. septembra 1959 sa uskutočnila 1. rekultivácia v Kriváni a 2. v roku
1975 a to aj na Korytárkach, kde bolo až v tomto roku súkromné hospodárenie zmenené na družstevné. Dnes väčšinu pôdy obhospodáruje miestne Roľnícke družstvo. Predsedorn je Ing. Štefan Gáborík.
V Kriváni si už v minulosti l‘udia zakladali spolky a rôzne organizácie. Z nich si zaslúži pozornosť jeden z najstarších a to Pasienkové spoločenstvo založené v roku 1926 zakúpením pastvy Mních od štátu. Po prerušení činnosti v r. 1960 - 1992 keď pastvu vlastnilo JRD Kriváň, opäť sa obnovilo, vykonalo výrub prestárleho porastu a začalo zo zalesňovanírn. Jeho dejiny spísal Jozef Nôta - Michalov v brožúrke “Sedemdesiat rokov Pasienkového spoločenstva v Kriváni“. Predsedom je bývalý učiteľ p. Jozef Rapčan.

Školstvo v Kriváni

Samotnú kapitolu si zasluhuje školstvo v Kriváni. Škola má už vyše storočnú tradíciu. Záznamy o prvom vyučovaní siahajú do roku 1895. Predtým sa vyučovalo v súkromnom dome v zimných mesiacoch. V roku 1901 pre školu zakúpil štát od Martina Gáboríka pozemok za
ktorý zaplatil 2000,-- korún. Bolo to číslo pozemku 8628/b.
Prvá škola bola jednotriedka postavená z dreva, ktoré poskytol majiteľ vígľašského panstva, potom murovaná škola s bytom učitel‘a. Najviac sa o ňu zaslúžil František Mettner - správca drevoskladu a dr. August Slammer - staničný prednosta.
Vplyvom školy sa začali realizovať rôzne kultúrne podujatia ako napr. detské divadlá.
Medzi prvých učiteľov patria Július Paška, Karol lndras a Július Kotring, ktorý vysadil školskú záhradu.
Koncom minulého a začiatkom nášho storočia už škola nevyhovovala podmienkam, preto v roku 1901 postavili murovanú budovu za 13 600,- korún. Školu staval Ján Čerey z Lučenca a na jej výstavbe sa podieľal prvý učiteľ Július Paška.
Vyučovanie počas prvej svetovej vojny i po nej nebolo pravidelné, napr. škol. rok 1919/1 920 sa začal 29. septembra 1919. Do školy prišlo 39 žiakov vyučovalo sa od 8. do 12. hodiny a od 14. do 16. hodiny. Škola bola totiž poškodená maďarskými bol‘ševikmi v júli 1919 a preto v jeseni 1920 bola opravovaná.
Škola mala aj sociálny program, lebo podporovala chudobné deti a cez prvú svetovú vojnu zbierala rôzne rastliny, ktoré sušila a posielala na front, kde si z nich varili čaj. Počet žiakov tunajšej školy sa do druhej svetovej vojny pohyboval okolo sto a potom okolo 150. V roku 1938 vznikol Zmiešaný zbor krivánskej mládeže.
Počas frontu budova školy bola veľmi poškodená, a v marci 1945 v nej zriadili poľnú nemocnicu. Tu sa liečili maďarskí vojnoví zajatci chorí na brušný a škvrnitý týfus. Mnoho ich aj zomrelo. Najskôr ich pochovávali na školskom pozemku, a neskoršie na vrchu Mních pri Majeri, kde je železný kríž a dosial‘ sa toto miesto nazýva Mad‘arským cintorínom, kde je 20 hrobov. V školskom roku 1956/57 tu vyučovali štyria učitelia. V roku 1962 začala
výstavba novej 9 triednej školskej budovy, ktorá bola otvorená v roku 1963.
Dnes školu navštevuje 350 žiakov. V roku 1963 bola slávnosť otvorenia novej školskej budovy areálu s bytovkou, telocvičňou a jedálňou. V roku 1977 sa postavil nový učebný pavilón. Škola si vedie kroniku založenú v roku 1919.
Po roku 1989 sa realizovala dávna túžba Krivánčanov a to výstavba kostola, o ktorú sa najviac zaslúžil vdp. dekan Jozef Závodský. Posviacka pozemku a starého základného kameňa bola 31. mája 1992. Kostol bol vysvätený 9. júla 1995 a je zasvätený našim vierozvestcom sv. Cyrilovi a sv. Metodovi. Súčasne bola zriadená nová farnosť vrátane
Korytárok a prvým farárom bol vymenovaný dp. Pavol Zemko. Rodák Páter Emil Prokop SVD namaľoval pre kostol štrnást‘ vitrážnych okien krížovej cesty a oltárny obraz. Hodnota celého areálu kostola a fary predstavuje 20 miliónov korún.
Podrobnejšie je to spracované v práci “Krivánska farnosť‘ od Mgr. Pavla Zemku, ktorá bola vydaná z príležitosti Ibl. Cyrilometodských dní konaných 5. - 7. júla 1996